Ostávajú posledné dni do zapálenia štvrtej sviečky na adventnom venci. Vianoce sa blížia, a tak sme sa opýtali našich ľudí z tímu Nadačného fondu Telekom, čo pre nich znamenajú pokojné Vianoce. Veríme, že aj vás ich odpovede inšpirujú k prežitiu pokojných sviatkov.
Každý rok majú moje Vianoce inú príchuť. Závisia od toho, čo som v ten rok prežila. Pamätám ako som ich raz preplakala. Milovala som ich, keď boli deti malé. Ten ich chtíč pri rozbaľovaní darčekov, radosť, oblátka. Jedno obdobie mi prišli zbytočné, veď deň ako každý iný. Tento rok, môj otec – rakovina, mama drží rodinu, mňa môj lekár naľaká na chvíľku a zrazu sa svet javí inak. Nastupuje tradičné prianie zdravia, zrazu to nie je klišé, je to realita. A Vianoce opäť získali inú príchuť – pokoj, rodina, chvíľka s priateľmi sú prioritou. Jedna vec však spája všetky. Snažíme sa pomáhať celý rok, ale na Vianoce o trošku viac, bezdomovcom, ľuďom, čo nemajú nič alebo ich prekvapilo nešťastie. Ak nie po celý rok, aspoň tie Vianoce by nás mali primäť pomáhať. Lebo pomoc, podpora, úcta a rešpekt k druhým nás robí ľuďmi. A to je pre mňa symbolika Vianoc.
Tatiana Švrčková, senior špecialistka spoločenskej zodpovednosti v spoločnosti Telekom
Pokojné Vianoce pre mňa znamenajú najmä vnútorný pokoj – pocit rodinného tepla – 
istotu, že niekam naozaj patrím. A z domu vychádzam čo najmenej, lebo vždy si nájdem pod vianočným stromčekom veľa krásnych kníh, ktoré treba čim skôr prečítať. Kým je čas 🙂
Dominika Horňáková, manažérka Nadačného fondu Telekom
V prvom rade je to čas, kedy sa môžem zastaviť. Dať si pokoj od dennodenného zhonu, prúdu pracovných udalostí a povinností. Tento voľný priestor následne vypĺňam časom, ktorý trávim s rodinou a najbližšími. Taktiež dobieham stretnutia s priateľmi, ktoré sa nám počas roka nepodarilo uskutočniť. S pár ľuďmi sa takto vídavam iba na Vianoce. Je z toho už skoro tradícia. Ak mi zostane čas naviac, tak čítam knihy. Staré, nové, dobré aj zlé.
Juraj Récky, manažér Nadačného fondu Telekom
December mám rád kvôli rodinnej atmosfére. Momentálne u nás deti doma samé od seba páchajú dobré skutky, predbiehajú sa, kto nám skôr ráno uprace posteľ, upozorňujú sa, že telku teraz vôbec nepozeráme a píšu list neznámemu dievčatku v núdzi. Nie, nejde o žiadnu drezúru ani výsledok našej dlhodobej výchovy. V iné mesiace je to klasická divočina. Za týmito i pre nás zázrakmi sa skrýva čaro adventu. Každú nedeľu, keď večer zapaľujeme ďalšiu adventnú sviečku, opakujeme pár rituálov. Zdokonaľujeme to už pár rokov a decká to milujú. Prvý rituál: dávame si týždenný dobrovoľný pôstny záväzok – decká si teraz dali spoločný stop telke. Druhý rituál: ťaháme si lístočky s menami, kto komu bude v ďalšom týždni robiť tajného anjelika – spravenie postele je tu typická službička – a hádame anjelikov z minulého týždna. Tretí rituál: vyhodnocujeme, ako sa nám spoločne darí plniť slamou košík, aby to tam mal Ježiško mäkké – počas týždňa môže za každý dobrý skutok hocikto priložiť do košíka jedno stebielko. Tento rok sme pridali i štvrtý rituál: spoločné rozmýšľanie, ako okrem kúpy zimných čižmičiek ešte pomôcť úplne neznámemu 12-ročnému chudobnému dievčatku Stefanie, ktoré sme si vylosovali od jednej charity. Aj vďaka týmto „prípravám“ sú pre nás Vianoce naozaj sviatky pokoja a štedrosti.
Pavel Hrica, programový riaditeľ Nadácie Pontis